So zvláštnou ženou sa stretávame paradoxne najviac tam, kde nie je prítomná priamou rečou, ale len v slovách rozprávača. Už na samom začiatku nám autor predstavuje ženu a dieťa, cez veľmi subtílne detaily v konaní, cez ktoré máme ihneď pocit, že sme postavy už dostatočne spoznali, aby sme ich vedeli odhadnúť a náš pocit sa do konca veľmi nezmení. Kým však žena sama prehovorí, ozýva sa tri krát dieťa, ktoré dokonca kladie otázky, avšak bez matkinej reakcii. A otázky tu celkovo visia nezodpovedaním vo vzduchu celým príbehom. Aj v tom možno vidieť miesta nedourčenosti, pri ktorých máme tendencie vkladať svoje možné reakcie do komunikačnej úrovne postav i príbehu. Vráťme sa však k žene. Jej prvý prehovor je krátky, vyčítavý a odzrkadľuje jej úlohu matky. „Chceme přece jet Brunovi naproti na letište." To jednoducho nie je veta, ktorú človek vyslovuje slobodne. Preto je to i typ vety, s ktorým ženu už viac nestotožníme. Ostane jedinou, ktorá nám ju na začiatku vykresľuje cez rolu matky, avšak to je práve to, čo nám ju podáva falošne a zradne.
Prehovory rozprávača nám ju podávajú nielen objektívnejšie, ale hlavne pravdivejšie, pretože moderný človek, uväznený v jazyku a jeho prejavoch, ma tendencie sa maskovať. Z toho potom vyplýva aj odcudzenie a pocit nesvojnosti , ako jav moderny, ktorý odhaľuje Mirko Novák a ktorý spája so Sapir-Whorfovou lingvisticko-sémantickou teóriou. Človek uväznený v jazyku potom nie je sebou, ale úlohou, do ktorej sa včleňuje frázami a floskulami.[1]
Spoločenská rola, do ktorej je postava zvláštnej ženy v texte vsadená je pre ňu paradoxne celkom prirodzená. Nie je to nič s čím by bola v bytostnom rozpore, ba dokonca jej nie sú cudzie ani okrajovejšie povinnosti v role matky. Na druhej strane je však nebezpečné hľadieť na jej význam práve cez túto úlohu. Svojím spôsobom v tom môžeme vidieť i akýsi anti-význam jej samej. Z čoho to však vyplýva?
Najprv je dôležité povedať, že sa žena stala matkou prirodzene. Dieťa v nej vyrástlo, je stále s ním, cíti morálnu i telesnú spojitosť. Z toho sa prirodzene vyvinuli materské city. Nie je to však to isté ako obecnejšia rola matky, ktorá je ukotvená v spoločnosti, ktorej je povinná vykonávať úlohy, ktorých charakter nie je vnútorný, na báze posilňovania vzťahu medzi sebou a dieťaťom, ale naopak, smerom von, v zmysle reprezentácie, cez určité spoločenské úlohy. Takou matkou zvláštna žena práve nie je.
Preto sa nám význam zvláštnej ženy ukazuje práve cez jej zvláštnosť. Je nezvyčajne živá, ale zároveň snivá. Nenaplňuje žiadne predstavy o role, ktorá je pre ňu spoločnosťou ušitá, a predsa sú skutky tejto úlohy v jej konaní prítomné. Dôležité však je, že sú slobodné.
Paralelu s jej slobodou a vyhranenosťou voči spoločenskému usporiadaniu je možné odhaliť aj v symbolike mien. Prof. Střítecký v doslove tento jav veľmi presne odkrýva, keď píše: „Jméno je bráno predevším jako označení role, poněkud neobvykle a docela protismyselně: původne se přece osobní jmnéna vztahovala zřetelně k jednotlivé osobě, a nikoli k druhu tříde či typu jednotlivin.[2] Mená sú v tomto prípade posunuté do sfér reprezentácie vlastností určených úlohou, ktorú postava vo svojom svete vykonáva, namiesto aby boli nositeľmi významu samotnej osoby.
Handkeho zvláštna žena sa tak stáva opakom Ecovej ruže. Kým sa pod jej menom skrýva význam nanajvýš nezreteľný a jej prítomnosť v znakovej sfére je skoro nepoznateľná, je tá druhá zastúpená v nekonečných konotáciách. Zároveň však majú dôležitú vlastnosť spoločnú a to, že konečné chápanie ich zmyslu, je oslabené, buď slabými designáciami a denotáciami, alebo naopak, ich obrovskou silou, ktorá nakoniec do seba všetko pojme a samotný obsah sa stráca.
Meno ruže sa stáva estetickým znakom a preto denotuje skoro celý svet, tak ako samotný Boh, ktorý je na jednej strane nepomenovateľný, pretože žiadne meno ho nevystihuje, ale na druhej strane je nutné mu nejaké priradiť, pretože inak sa stáva rozprávanie o ňom nemožné. Zvláštna žena je pritom pomenovaná tiež, ale máme pocit, že funkcia jej mena je rovnakej podstaty ako pomenovanie Boha, pretože ju cez jej meno nijak nepostihujeme, ale je nutné, aby Handke o nej mohol písať. V podstate o jej tvorcu ani tak nejde, ako o postavy, ktoré do jej sveta vytvára. Meno Marianna, je pre nich dôležité, aby s ňou dokázali komunikovať a pre nás, aby sme ich komunikáciu chápali. Pre zvláštnu ženu je však jej meno nepodstatné a sama ho nepotrebuje. Ona je ona a kto je ona, vie ona. Nepotrebuje na to ani zrkadlo, ktoré tu Handke zabudoval skôr pre čitateľa, aby zvýraznil, že si hlavná postava je vedomá svojej osoby.
Bez mena by zvláštna žena mohla celkom kľudne žiť, avšak musela by vystačiť so sebou samou. Meno je pre stretávanie sa so svetom potrebné, ba nutné. Bez neho je postava len nehmatateľnou entitou. Tento fakt veľmi krátko načrtol i Vlastimil Zuska, ktorý na základe Fregeho Sinn und Bedeutung tvrdí, že „entita tím více je, čím více ma ‚smyslů' ,nebo s Gadamerem, čím více se ukazuje".[3]
Nakoľko je však žena cez svoje meno v poviedke prítomná? Asi len mierou, ktorá je nutná, aby sme ju rozpoznávali ako postavu a nie ako ducha. Tým funkcia jej mena končí. O celej jej bytosti a jej konaní vieme z komentovania buď rozprávačom alebo ostatnými postavami. Zvláštna žena sa preto pre čitateľa stáva zložito postihnuteľná. Máme pocit, že sa sama nevníma a nevie čo vlastne chce. To je však len zdanie, ktorým nám Hankde niečo odkrýva. To, že nejaká postava neprehovára o určitej veci predsa neznamená, že o nej nerozmýšľa, alebo že sa jej netýka a nevie o nej. Dôležité zostáva, aby to vedela ona.
HANDKE, Peter. Zvláštní žena. Alena Ságlová. 1. vyd. Praha : ASA 2000, 1997. 117 s. ISBN 80-238-1343-9.
[1] NOVÁK, Mirko. Od skutečnosti k umění. 1. vyd. Praha : Nakladatelství československé výtvarných umělcu, 1965. s. 143.
[2] STŘÍTECKÝ, Jaroslav. Znovuobjevování řeči. In HANDKE, Peter. Zvláštní žena. 1. vyd. Praha : ASA 2000, 1997. ISBN 80-238-1343-9. s. 104.
[3] ZUSKA, Vlastimil. Věčný návrat mimésis. In ZUSKA, Vlastimil, et al. Estetika na križovatce humanitních disciplín. 1. vyd. Praha : Karolinum, 1997. ISBN 80-7184-379-2. s. 31.
