reklama

Neoklasické maliarstvo nikdy nebolo klasické

Nie nemyslím tým rozdiel spôsobený zmenenou spoločnosťou, alebo čiastočne pozmenenou kultúrou. Mám na mysli smer, ktorý sa udomácnil napríklad vo Francúzku po Veľkej francúzskej revolúcii a v ostatných monarchiách o čosi neskôr a bol postavený na klasických základoch – avšak klamlivých. Poďme však po poriadku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)

Celá európska kultúra vyšla z gréckej, ktorá je dnes označovaná ako klasická. Prvý krát slovo klasická kultúra spomína Platón, keď radí súdobým umelcom vziať si príklad od egyptských remeselných umelcov, ktorí po tisícročia ostali verní svojmu kánonu a ich umenie sa nezmenilo. Hovorí o klasickom gréckom umení, ktorého vrchol, ako dnes vieme ešte len čakal. Vtedajšie umenie, hlavne sochárstvo, sa totiž začalo v 5. storočí p.n.l. meniť a opúšťať formy aké používalo doteraz. Pri napodobňovaní ľudských tiel sa prvú polovicu helénskeho obdobia používali geometrické tvary, čo vo svojej estetickej filozofii podchytili hlavne pytagorovci a neskôr sa k ich názoru priklonil práve Platón. Bol za matematickú krásu, plnú harmónie a symetrie, vyjadriteľnú číslicami, pričom sa tento jeho názor nijako nebil s jeho myšlienkou idey krásy, dokonca sa dopĺňali. Hlásal totiž, že idea krásy, ustanovená bohmi, je v absolútnom súlade s vesmírom, ktorý je harmonický a abstraktný. Taká bola aj jeho idea krásy.
Platónovi sa totiž nepáčilo, že umelci tej doby opúšťajú archaický kánon, z ktorého poznáme sochy ako kúros, ktorá zobrazovala nahého mladíka s pripaženými rukami a kora, ktorá napodobňovala zahalenú dievčinu. Obidve sochy mali svoj stanovený kánon, podľa ktorého sa mali zobrazovať. Myrón a neskôr Praxiteles sa však vydali na svoju vlastnú umeleckú cestu a do svojich diel začali vkladať dynamiku pohybu. Praxitelov žiak Skopa dokonca oživil strnulú mimiku sôch a daroval im výraz.
Platón o tomto stále vernejšom zobrazovaní človeka, aj keď idealizovaného, hovorí: „Napodobňovanie je akousi tvorbou obrazov, ale iba neskutočných“ (Platón, Sofista 265 B), čo práve odcudzoval, pretože hlásal jednotu krásy, dobra a pravdy, pričom posledné z toho nebolo prítomné. Pre starovekých Grékov bolo typické alegorické umenie, ktoré malo slúžiť morálke a výchove. Inak povedané Platón od umenia vyžadoval, aby bolo podriadené štátu, ktorý by ho usmerňoval podľa potrieb svojej spoločnosti.
Vtedajší básnici mu teda museli byť rovnako tŕňom v oku ako sochári, pretože namiesto hlásania pravdy sa nechávali v „ošiali“ unášať a stali sa „vykladačmi božských výrokov“(Platón, Filebolos 51 A). Na inom mieste zas hovorí: „Medzi filozofiou a básnickým umením existuje dávny spor. Vieme si to sami vysvetliť, lebo básnici majú čosi spoločné s čarodejníkmi. Ale nebolo by správne prezrádzať, čo sa zdá pravdivým“ (Platón, Ústava 607 B). Rozdiel medzi básnikmi a filozofmi je jednoduché pochopiť, je taký aký medzi mytológiou a filozofiou. Jedni sú rozprávačmi rozprávok a druhí bádatelia pravdy.
Avšak Platón vystúpil ešte proti jednému umeniu, bolo to maliarstvo, hlavne scénické - skenografiu. Za Platónovho života totiž nastal vrchol gréckeho divadla. Vďaka nemu sa mohli presláviť aj iný umelci, napríklad maliari. Už vtedy sa používali kulisy, ktoré boli zväčša maľované, avšak maliari pri nich nezachovávali proporcie, perspektívu, ani fyzické zákony, pretože vychádzali z toho, že diváci sa na tieto kulisy budú dívať zďaleka a preto obraz prispôsobili. Platón však v diele Sofista ostro vystúpil proti tomu a hovorí: „...keby sme zachovali skutočné proporcie pekných modelov, časti vysoké by vyzerali nižšie, ako sú a zasa vyššími by sa zdali tie, čo sú nízko, lebo časti vysoké by sme videli zďaleka a tie druhé zblízka. Či to nie je tak, že tvorca (umelec) sa nestará o zachovanie pravdivosti a nedáva svojim výtvorom skutočné proporcie, ale také, ktoré sa zdajú peknými? ... Veď keby ho niekto pozorne porovnal so skutočnosťou, zistil by, že sa vonkoncom neponáša na svoj vzor. A ako by sme ho potom nazvali? To, čo vyzerá ako skutočnosť, ale nepodobá sa jej, treba nazvať klamnou predstavou.“ (Platón, Sofista 236 D)
Veľká časť obrazov bola namaľovaná „škvrnovito“, dnes by sme povedali impresionisticky; teda preimpresionisticky. Z tohto obdobia pochádza aj výrok: „Odstúp od obrazu, tak ako to robia skúsení maliari“, ktorý nám možno pripomenie aj francúzskych impresionistov a ich zaujímavý štýl práce s ťahmi štetca a farbami, ktorý bol podobný tomu gréckemu. Ich obrazy sa nám zdá akosi kostrbatý pri pohľade z bezprostrednej blízkosti, avšak z diaľky nám odhaľuje skutočnú impresiu, niektoré dokonca iskrenie popoludňajšieho slnka.
A tu sa dostávame do rozporu medzi klasickým maliarstvom a jeho „napodobovateľom“. Práve títo moderní maliari sa stali terčom kritiky, z obdobia klasicizmu a romantizmu, ktorá vyhlásila za jediné správne maliarstvo klasicistické. Ach!, keby len vtedy boli tušili, že impresionisti sú väčšmi „klasický“ ako všetci ich maliari Parížskeho salónu.
Dnes však vieme, že klasicizmus bol postavený a odvodený zo zlých základov. Dalo by sa oveľa skôr povedať, že maliari maľovali antické sochy, ako keby sa priblížili vzorom antického maliarstva. V roku 1748 boli síce objavené Pompeje, v ktorých sa zachovalo množstvo nástenných malieb, ale ich odkrývanie bolo pomalé a ani oni zrejme v sebe nenesú grécky ideál krásy. Vznikli totiž v Rímskej ríše, ktorého umenie síce vychádzalo z gréckeho, ale v pozmenených formách. Ani dnes skutočne nepoznáme antické maliarstvo, pretože sa nezachovali žiadne obrazy. Poznatky o ňom nám dávajú len niektoré výroky, charakteristiky, ktoré sa zachovali písomne, hlavne od filozofov.


Gerhard Sebastian Hámor

Gerhard Sebastian Hámor

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu